Hrdina II - Veľká neznáma

Poznámka: Síce sa jedná o priame pokračovanie prológu, napriek tomu je to prvý, rozsahovo väčší diel. Práve z tohto dôvodu by som vás opäť poprosil aspoň o stručný komentár a zhrnutie toho, čo sa Vám páčilo a hlavne, čo sa Vám nepáčilo. Ďakujem.

***

Otvoril som oči. Ležal som v neprirodzenej polohe s prekríženými nohami, ktoré ešte vždy ťažili okovy. Prevrátený som bol na ľavý bok s rukou pod telom. Horko-ťažko sa mi podarilo opäť sa narovnať. Týchto pádov a omráčení som začínal mať plné zuby. V tom momente som si uvedomil jednu zásadnú zmenu oproti môjmu posledného prebudeniu. Tentokrát som nebol sám.

Tesne pred omdletím som si spomenul na hlasné rynčanie a chrupnutie. Nevedel som presne, čo sa stalo. Pomaly som si však začal dávať zvuk dokopy s obrazom. Asi meter odo mňa ležal zabrak. Po dopade bol pravdepodobne stále pri vedomí a odkotúľal sa z toho klbka, ktoré sme spolu vytvorili. Teraz však spal. Nehybný ležal tvárou otočenou nadol. Bolo vidieť len široké nozdry, ako sa pomaly pohybujú a naberajú jemný prach z podlahy. Div, že sa nezačal dusiť.

Odený bol len vo veľmi jednoduchom oblečení. Dlhý kus tmavej hnedej látky mal prevlečený cez plecia a okolo pása, zozadu zopnutý sponou. Rovnakou látkou boli aj nohavice, ktoré boli niekoľkokrát prešívané. Podľa strihu v minulosti omnoho dlhšie, mu teraz končili zhruba na úrovni kolien. Viac detailov som odtiaľto nedokázal rozoznať. Mohol som však takmer jednoznačne prehlásiť, že zabrak nepatril medzi vyššiu spoločenskú vrstvu. Bol zanedbaný, zdanlivo vychudnutý a ruky mal špinavé od tmavej čiernej tekutiny. Povedal by som, že bol radovým robotníkom, možno farmárom či nebodaj otrokom.

Už čoskoro som sa mal s týmto mužom zoznámiť. Moje pohyby ho totiž prebúdzali. Videl som, ako sa mu myká viečko. Prebral sa. Sprvu zostal ležať a len sa pozeral smerom, ktorým mal otočenú hlavu. Potom sa pokúšal zaprieť o lakte a pomaly sa nadvihnúť. Bolo počuť hlasité povzdychnutie a jeho telo opäť dosadlo na podlahu.

Uvedomil si, že ho pozorujem. Z jeho tváre sa vytratila všetka bolesť. S kamenným výrazom sa prevalil na bok, skrčil nohy a rukou sa dvihol do sedu. Otočený stále tvárou ku mne cúval štvornožky dozadu, až kým sa neoprel o tmavu stienu oproti mne. Urobil som isté.

Chvíľu sme mlčky hľadeli jeden na druhého. Žltý zabrak, ktorého rysy tváre som konečne mohol uvidieť, skĺzol pohľadom po miestnosti. Ja som miestnosť už dobre poznal. Povedal by som, že až pridobre. Práve preto som sa nenechal znervózňovať a mohol som s ním udržiavať stály očný kontakt. On neveril mne a ja zase jemu. Obaja sme očakávali, kedy sa tento stav napätia zmení. Mal som dojem, že chcel prehovoriť, keď sa jeho pery natiahli do strán a ústa mierne pootvorili. Opäť ich však zatvoril.

„Kto si?“ vypustil som zo seba tak náhle, až ma to prekvapilo.
„A ty?“ dal si zabrak načas a s nevôľou sa na mňa pozrel.
„Dobre teda, ostaňme neznámi pocestní...“ snažil som sa poznamenať uštipne, ale efekt to nevyvolalo žiadny. Zabrak len znechutene odvrátil tvár. Ďalších pár minút nikto neprehovoril. Bol to súboj o to, kto dlhšie vydrží. A ja som vedel, že vyhrám. Aspoň na akadémií som vždy vyhrával.

Tento boj bol však vyrovnaný. Zrovna keď som začínal myslieť na to, ako by som ho škrtil mojou kovovou reťazou, sa ozval: „Volám sa Sien Tarric.“ Zabrak rozprával chladne, bez výraznej intonácie a s náznakom pohŕdania.
Odpoveď som mal pripravenú: „Teší ma. Ja som Kal Sarkin.“
Ľady sa prelomili. Priateľmi sme sa síce nazvať nemohli, ale aspoň som zahnal myšlienku, ako ho škrtím.
„Prečo ťa sem zavreli?“ nadviazal som v zápätí otázkou.
Sien sa spočiatku zdráhal, ale potom odvetil: „Som mechanik, teda bol som...“
Očami som si prebehol jeho postavu a krútil perami ako znak prejavovaného záujmu. Gestom „hodenej ruky“ som ho vyzval, aby pokračoval vo svojom príbehu.
„Najal si ma Gau Rostoni, aby som mu opravil loď.“
Zvedavo som naňho hľadel, pretože stále nezodpovedal moju otázku.
„Urobil som niečo, čo som nemal...“ pokračoval roztraseným hlasom, „požadoval som svoju odmenu.“ Strach v ňom prešiel do otvorenej nenávisti: „Vysmiali sa mi, potom ma zmlátili, zviazali a... zbytok už vieš. Čo ty?“ Upokojil sa a uvoľnil zovreté päste.

Na moje prekvapenie bol Sien veľmi zhovorčivý. Zrazu! Nie že by som mal možnosť poznať veľa zabrakov, ale tento mi pripadal niečím netypický. Z legiend a rozprávania starých Jediov som si myslel, že zabraci sú pracovití, svedomití, nespoločenskí - čo sa týka „cudzích druhov“ ako ja, a výnimoční bojovníci vďaka svojej odvahe a súdržnosti.

Na druhú stranu, Rád sa mohol mýliť. Ich odhad charakteru bol občas... chybný. Keďže som vedel, ako to u nich fungovalo a že ich príbehy z príbehov vychádzajúcich z iných príbehov sa nemuseli vždy podobať realite. Dôkazom toho by mohlo byť už aj to, že Jediovia neradi používajú slovo „realita“.

Nemal by som súdiť podľa tých troch viet, ktoré mi povedal, ale budem: toto nie je normálny zabrak. Možno to bolo spôsobené tým, že žil mimo svoj ľud, možno spôsobom, akým sa k nemu správali. Nemohol som si pomôcť, tento tvor nemal ďaleko k otrokovi. Domnieval som sa, že keby som zvýšil hlas, tak sa podvolí.

„Je fantastické k akým záverom som dokázal prísť z jednoduchej odpovede chlapíka s rohmi,“ opäť som sa ponoril do vlastných myšlienok, „mal som byť radšej psychológ, vytvárať predčasné závery mi vždy išlo...“

Nastal čas vrátiť sa mysľou k Sienovi. Úpenlivo som rozmýšľal o tom, čo svojmu spoluväzňovi môžem povedať a čo nie: „Niekoho som tu hľadal. Keď som sa však snažil pristáť s loďou na čistinke pri lese, spustili na mňa paľbu. Tak som loď stočil do stĺpov vedenia a...“
„Počkať! Ten včerajší výpadok si spôsobil ty?“ zvedavo na mňa zahľadel a vytrhol ma z prúdu myšlienok.
„Á... Áno. Mrzí ma, ak som ti skazil nejaký večierok, ale nemal som na výber,“ poznamenal som.
„Pch. Teraz sem príde Gau,“ prehodil rukou zabrak.
„Povedzme, že to bolo súčasťou môjho plánu,“ chcel som vyznieť presvedčivo, ale vedel som, že pri tomto tvrdení neoklamem ani sám seba.
Sien na mňa váľal oči: „Čo od neho chceš?“
„Odpovede.“
„Odpovede? A ako to chceš dosiahnuť? zhrozil sa a k rozhadzovaniu rúk pridal aj vlnivé pohyby telom. „Pracoval som tu dosť dlho na to, aby som zistil, že ten parchant s nikým nevyjednáva!“
„Potrebujem len vyslať signál republikovej armáde, mala by byť neďaleko.“ ignoroval som jeho varovania a s rozvážnosťou Jediho som sa zahĺbil do vlastných myšlienok sediac s prekrýženými nohami tak, ako mi to len okovy dovoľovali.
„Len vyslať signál, mala by byť neďaleko... To sú reči naivného blázna!“ rozkrikoval sa a nabral som dojem, že mení farbu zo žltej na jemne ružovú.
„Takže mi pomôžeš?“ pokúsil som sa zmeniť tému a predísť tak zbytočnej hádke.
Bolo vidieť, ako Sien namáhavo premýšľal. Pohyby mal trhané, sedel neprirodzene a zjavne ho vyrušoval štrngajúci zvuk reťazí. Keď však prehovoril, hlas mal čistý a rozhodný. „Pôjdem do toho. Aj tak ma nakoniec zabijú.“
„Ty teda nie si optimista.“
Sien sa nenechal rozhodiť: „Dá sa tá loď ešte použiť? Do hangáru sa určite nedostaneme.“
„Pracovná deformácia,“ pomyslel som si. Keby videl to zničené okolie, určite by sa ma na nič nepýtal. S odpoveďou som vyčkal, aby som si nastavil ten správny tón reči: „Bohužiaľ. Vybuchla.“
Pozrel sa na mňa a snažil sa zahrať záujem: „Tak to mi je ľúto.“
„Nemusí, nebola moja.“ prehodil som, aby reč nestála.

Rozhovor sa rozvíjal v podobnom duchu ešte asi hodinu. Uvedomil som si, a myslím, že aj môj žltý priateľ, že našou jedinou možnosťou, ako sa zachrániť, je spolupráca. Chcel som ho spoznať, aby som mu mohol veriť a dovoľoval som mu spraviť to isté, aby on mohol veriť mne. Bolo to naoko krehké partnerstvo posilnené hraničnou situáciou, v ktorej sme sa obaja nachádzali. Rozprával mi o svojich skúsenostiach a zručnostiach a ja som si vymýšľal príbehy, ktorým by bol ochotný uveriť. Tak sa zrodil náš tím.

Osud pred nás postavil neľahké úlohy. Ian by povedal, že naše cesty zviedla dokopy Sila. Nezostávalo mi, než veriť tomuto ošúchanému klišé.

„Každý plán je len taký dobrý, ako tí, ktorí ho plnia.“ Aspoň tak nás to učili. Alebo som to niekde počul. Vedel som, že som dobrý a s mojím parťákom ešte lepší. Chýbal nám už len ten plán. Ale ako vymyslieť plán bez toho, aby sme poznali detaily toho, čo sa stane? Nemohli sme predpokladať žiadny krok, dokázali sme len vymedziť to, čo je možné a čo nemožné.

Siena som prinútil rozmýšľať o detailoch miestností nad nami. Pracoval tu, býval tu, vliekli ho tu po zemi... Potreboval som poznať každú jednu jeho myšlienku, každú predstavu. Ak sa by sa nám aj podarilo uniknúť z tejto miestnosti, nemohli by sme si dovoliť blúdiť po chodbách a dúfať, že zabočíme správne.

Ľahol som si na brucho smerom do stredu miestnosti. Podopieral som si hlavu a voľnou rukou kreslil náčrty chodieb do usadeného prachu. Bola to zdĺhavá a zdanlivo zbytočná práca, keďže zvírený prach mi spôsoboval kýchanie a ja som musel neustále začínať odznova. Sienove spomienky boli často zahmlené a nejasné. Nebol to ten typ, ktorý by si všímal detailov, ibažeby išlo o motory. Mal som však aspoň základnú predstavu o zložitosti celého komplexu.

Po vyjasnení určitých detailov som začal rozmýšľať nad druhým bodom „Základného postupu a spôsobu eliminácie všeobecného rizika a príručky oslobodzovania rukojemníkov“, ako som pracovne nazval náš trojbodový súhrn. Ten sa týkal cieľa našej misie. Hangár sa dal vylúčiť ako prvý. Jeho súčasťou bola hlavná sieň, ktorá sa priam hemžila strážcami. Aspoň to sa mi snažil Sien nahovoriť. Chcel som teda nájsť komunikačné centrum, odkiaľ by sa dal odoslať signál. Sien namietal, že toto centrum bývalo dobre strážené a bolo by prakticky nemožné sa tam bez spozorovania dostať, nie to ešte poslať po pomoc. Ja som zase namietal, že Sien namieta nedostatočne.

Nebolo inej možnosti, jedno z toho muselo klapnúť.

Moje myšlienky sa sústredili na posledný bod našej záchrany. Paradoxne posledný, aj keď v poradí vykonania prvý a najdôležitejší. Otázka znela: Ako sa dostať z tejto miestnosti?

„Čiže hovoríš, že ten poklop je na elektrickú zápatku, hej?“ spýtal som sa a stále hľadel do svojich náčrtov.
Sien sa napravil. Reč tela som poznal, takto sa vždy mrvili tí, ktorí o niečom pochybovali. Ja som mu to však vôbec nezazlieval.
„Áno. Hore je navyják s lanom, ktorým vyťahujú von.“
„Takže našou jedinou možnosťou je čakať. Hovoril si, že Gau Rostoni je na ceste sem?“
Po počutí mena toho darebáka zabrak zmeravel: „Myslím, že by už mohol byť aj tu.“
„To by mohlo znamenať, že všetky stráže sa budú držať pri ňom. Ak teda uvážime posledné udalosti...“ nadhodil som kolegovi.
„Možno. Vlastne je to jedno, ak budeme zavretí stále tu.“

Chcel som mu zdvihnúť náladu nejakou dobrou správou, ale ich zásoby sa mi už minuli. Ten pocit neznáma doliehal aj na mňa. Povedal som Sienovi, aby si oddýchol. Bol som hladný a smädný. Prišiel som o mnoho síl, ktoré som mohol využiť pri našej záchrane. Nevedel som, ako je na tom zabrak, ale predpokladal som, že na tom lepšie nebude.

Schúlil som sa do rohu miestnosti a zavrel oči. Chvíľu trvalo, kým sa moja myseľ upokojila natoľko, aby som mohol zaspať.

Necítil som si ruky ani nohy. Mal som pocit, že padám stále hlbšie a hlbšie do temnoty bez konca. Zmocnil sa ma strach z neznáma a bezmocnosť sa ma držala ako divoká šelma svojej koristi. Nedokázal som sa vzoprieť vlastným pocitom. Nemohol som. Nechcel...