Hrdina IV - Cestou k slobode

Posledných pár rokov som sa utvrdzoval v presvedčení, že môj výcvik a životná skúsenosť ma pripravili na všetky možné situácie. Až doteraz. V tichosti som sedel vedľa rodiana a zahľadený do stropu sa snažil odhaliť, čo sa zmenilo.

Trandoshanovu smrť som nemohol vypustiť z hlavy. Držala sa ma ako kowakian svojho pána. Odmietal som jej vernosť. Odháňal ju. Posielal preč. Ale nedalo sa.

Nerozumel som svojim pocitom. Nebolo to prvýkrát, čo som bol svedkom smrti, či ju nebodaj sám zapríčinil. Avšak žiadna vo mne nedokázala vyvolať taký pocit viny a opovrhnutia sebou samým ako táto. Časť môjho ja sa bránila tvrdením o sebaobrane. Že nebyť môjho zakročenia, boli by sme obidvaja už dávno mŕtvi. Moje druhé ja však namietalo. Tvrdilo mi, že som zabiť chcel...

Uvedomil som si, že svet vôkol mňa sa vôbec nezmenil. Stále to bolo to isté miesto, kde smrť znamenala len jednoduchý spôsob, ako riešiť osobné problémy. Kde sa za vraždu neniesli žiadne následky. Bezprávie si aj naďalej žilo svoj vlastný bujarý život. To ja. Jediná vec, ktorá ma v tom okamihu zaskočila, som bol ja sám.

Zatiaľ čo sa zabrak spamätával po údere, prezeral som obsah vreciek ešte stále omráčeného rodiana. Predpokladal som, že kľúč od našich pút bude mať práve on. Bolo by nelogické ťahať nás spútaných, či čakať, kedy konečne dohopkáme.

Podarilo sa. Našiel som tenký, zhruba päť centimetrov dlhý a dva centimetre široký plátok. Jeho rozmery presne zapadali do štrbiny na mojich okovách.

Ani na moment som nezaváhal, sadol som si a rýchlym, nepremysleným švihom som strčil kľúč do diery. Ozvalo sa puknutie a okovy povolili. Mierne zaskočený úspechom som mlčky sledoval, ako sa ťažký kov zosúva z mojej nohy na zem. Na tvári sa mi vyčaril náznak úsmevu, ktorý som však netoleroval a rýchlo ho potlačil. Vybral som kľúč a pokračoval druhou zámkou.

Chvíľu som len tak sedel a vystieral si nohy. Boli mierne pomliaždené, doráňané a pokožka na miestach kontaktu s kovom bola červená a zodraná. Úľava však bola nezmerateľne väčšia ako útrapy, ktoré mi okovy spôsobili.

Od svojho prebudenia Sien nepovedal ani slovo. Len raz na mňa kývol, ako symbol vďačnosti za svoj život. Inak sa mojim pohľadom vyhýbal. Nečudoval som sa. Posledné obdobie bolo plné zmien, s ktorými sme sa nestíhali vyrovnať.

Nemal som chuť pretrhnúť túto mrazivú atmosféru. Nerád som totiž rozprával o svojich pocitoch a zároveň som sa obával, či by som bol schopný vypočuť si tie Sienove. Keby tu bol Ian, dokázal by striasť zo mňa všetky myšlienky vedúce k tej hroznej udalosti tak, ako to robieval v minulosti. Vedel by mi vysvetliť moje pocity, pochopil by ma.

Nahováral som si, že som Jedi. Túžil som ním byť, chcel som preniknúť do toho tajomstva. Ale nemohol som. Nie takto a nie teraz.

Nie ja.

Pomalým, ležérnym tempom sme pozbierali všetky predmety, ktoré by nám mohli byť užitočné. Veľa toho nebolo, len malá jednoručná zbraň, krátky ďalekohľad, plášť a vreckovka, ktorú som sa bál použiť.

Zatiaľ čo zabrak spúšťal hák s trandoshanom naspäť do diery, roztrhal som plášť na niekoľko menších častí, ktorými som chcel zakryť otvorené rany na svojej tvári. Priliehavo som látku obopínal okolo spánkov a pokračoval smerom nadol, k trom zárezom pod pravým okom. Keďže mi látka za žiadnu cenu nechcela držať na mieste, rozhodol som sa obmotať si celú hlavu s vyhradeným priestorom na oči, nos a ústa. Už len pripnúť ďalekohľad, neznesiteľne kričať a kostým Piesočného muža by som mal hotový.

Malého rodiana som kotúľal smerom k otvoru a tvárou otočenou ku mne ho poslal dolu za kolegom, ktorý zmiernil jeho pád. Síce som nevidel ani náznak pohybu, a nezachytil ani zvuk, ktorý by vyvolal, neveril som, že je mŕtvy. Nechal som poklop pootvorený pre prípad, že by šiel niekto okolo.

Stopy po zápase sme nepresvedčivo, ale aspoň čiastočne, zakryli. Nadišiel však čas konečne sa pohnúť ďalej. Čím dlhšie by sme tu len tak postávali, tým viac by sa znižovala naša šanca na únik. Bolo len otázkou času, kedy pošlú niekoho, kto by skontroloval situáciu.

A potom by sa začal lov.

Alebo jatky.

Pokračovali sme podľa pôvodného plánu. Išiel som prvý, aby som kontroloval situáciu a v prípade potreby rýchlo zasiahol. Sien mi zostával zavesený na chrbte, dychčal a nepríjemne klepotal zubami. Nielenže ma to vyrušovalo pri sústredení sa na jednotlivé chodbičky, ozvena tiež odviedla svoju prácu a hluk sa nepretržite šíril do okolia. Pochyboval som, že sa nám podarí prekĺznuť bez povšimnutia, ale nič som nepovedal. Vzhľadom na to, čo sme prežili, som pokladal za bezočivé ho na to upozorňovať.

Až teraz som dokázal oceniť komplikovanosť celého systému. Síce som absolútne nechápal pointu týchto labyrintov, nesúdil som. Nebol čas.

Ako najväčší problém sa ukázala navigácia. Cestu som si nepamätal a tak som na každom rohu zastal, aby mi zabrak ukázal smer. Niekedy sa mi zdalo, že len háda. Inokedy sa ani len nepozrel a zašepkal: „Vpravo.“

Rozmýšľal som, či sa odtiaľto ešte vôbec túži dostať.

Keď sa jednalo o teóriu, boli sme perfektný tím. Všetko do bodky klapalo, chápali sme sa a keď začal Sien rozprávať, mohol som mu kedykoľvek skočiť do reči, pretože som vedel, že myslí na to isté. Alebo aspoň nenamietal a zostal ticho.

Boli časy, keď sme sa navzájom dopĺňali. Teraz sme však pôsobili ako nemluvňatá v zábavnom parku. Malé bytosti vo veľkom svete. Plnom chodbičiek.

Došli sme na koniec jednej z mnohých chodieb, ktorá sa otvárala do čohosi väčšieho. Priestor sa značne rozšíril a pôsobil veľkolepejšie. Čo však vzhľadom na predchádzajúcu pustinu nebolo vôbec ťažké.

Chodba bola zakončená rázcestím, ktoré vytvorilo tri možnosti, kadiaľ sa vydať. Zabrak si všetky otvory preskúmaval a dumal nad správnou voľbou. Postávali sme, striedali sa pri opieraní o stenu a hútali nad výberom. Nespomínal som si, že by sme riešili prechod cez takéto rázcestie. Čo však vŕtalo v hlave mne, o to viac zasiahlo myseľ zabraka.

„Nechcem ťa znervózňovať, ale mám tušenie, že sem niekto ide,“ štuchol som Siena do ruky a poukázal na mihotavé tiene, ktoré sa vyobrazovali na stene chodby, očividne vychádzajúce z jednej zo vzdialených bočných uličiek hlavného koridoru.
„Čože?“ prebral sa zabrak z letargie. Z polosedu vyskočil na rovné nohy a tváriac sa nenápadne nakukol do chodby, ktorú som mu ukázal.
Odtiahol som ho od steny, aby zbytočne nepriťahoval pozornosť. Pozrel som sa do jeho výrazných tmavých očí a prinútil ho, aby sa on zahľadel do mojich: „Je najvyšší čas sa rozhodnúť, Sien.“
„Ale ja netuším! Nepamätám si!“

Žiadny prirodzený úkryt sa na mieste nenachádzal. Mohli sme sa rozbehnúť do niektorej z chodieb. Ale čo potom? Nechcel som sa túlať stratený v tomto rozľahlom podzemnom pašeráckom labyrinte. Vedel som však, že nič nepreverí správnosť mojej logiky lepšie, ako rozhodnutie, ktoré som sa odhodlal učiniť.

Nebol som si istý, či konám správne, ale nechal som kolegu na mieste, aby sa s úlohou trápil sám. Pomyslel som si, že ak som mu nedokázal pomôcť s určením smeru ja, možno to dokáže stres a blížiaca sa hrozba.

Prichádzajúce postavy netušili o našej prítomnosti. Aspoň som v to dúfal.

Pomalým pohybom plným hlasného rozprávania sa približovali naším smerom. Nevedel som však, za akým účelom prichádzajú. Hliadka? Kontrola? Alebo už vedeli o tom, že dvaja väzni ušli? Nech to bolo akokoľvek, nečinný som zostať nemohol.

Sien postával pri jednej zo stien rázcestia a tvár mal zakrytú dlaňami. Kymácal sa zo strany na stranu a šíril do okolia neprehliadnuteľnú vlnu napätia. Prebiehal pohľadom po každom kúte miestnosti, akoby veril, že v nich nájde odpoveď.

Pripravil som si zbraň a oprel sa chrbtom vedľa vchodu do chodby, z ktorej prichádzali nič netušiaci nepriatelia. Pomaly som sa presúval stále bližšie a bližšie tak, aby som sa ramenom dotýkal naľahko opracovanej zárubne. Zbraň som držal v pravej ruke a ľavou si ju podopieral pre lepšie mierenie. Nakukol som jedným okom, aby som aspoň čiastočne odhadol ich počet a vzdialenosť.

Ešte raz som si to v duchu prepočítal. Uvažoval som nad varovnou streľbou, ktorá by ich mohla zahnať späť za roh, kde by mali priestor sa kryť. Potreboval som získať aspoň trochu času, keďže na Sienovom rozhodnutí závisel náš život. Mali sme len jeden jediný pokus. A ja som sa tomuto rozhodnutiu chcel, trochu zbabelo, vyhnúť.

Vyskočil som z rohu, zbraňou mieril tesne nad ich hlavy a stlačil spúšť. Nič. So spadnutou sánkou a vyplazeným jazykom som narýchlo hľadal západku na odistenie zbrane. Opäť som namieril a... Zase nič.

Predo mnou stálo päť postáv rôznych výšok. Ich tváre som z tej diaľky zhruba štyridsiatich metrov nerozoznal a ani som nemusel. Ich reakcia sa nemohla priveľmi líšiť od tej mojej. Zostali strnulo stáť na mieste evidentne zaskočení touto situáciou. Dlho im to však nevydržalo. Spustil sa krik a muži sa chopili svojich zbraní.

„Kto je tu pán?!“ s rachotom som trieskal zbraň o stenu. „Počuješ? Kto je tu pán?!“

Muži spustili paľbu. Modré a červené záblesky poletovali vôkol mňa. Narážali do stien a presekávali prázdny priestor.

Sien sa rozbehol ku mne. Pohyboval sa v miernom podrepe a rukou si kryl tvár. Obaja sme teraz stáli asi dva metre od zárubne, jedinej prirodzenej bariére oddeľujúcej nás a skupinu strážcov. Pritlačili sme sa k stene a pomaly ustupovali, zatiaľ čo som ešte vždy neodborne opravoval zbraň. Tá po jednom z mnohých úderov nakoniec vystrelila a nešťastne zasiahla jednu z postáv do stehna. Vysoká postava zahalená kapucňou stiahnutou do čela okamžite stratila rovnováhu, dopadla na zem a pod ťarchou svojho tela tlačila ďalšiu bezvládnu bytosť.

Pri ústupe som ešte párkrát naslepo vystrelil ich smerom. Potom som už len uháňal za zabrakom. Vošli sme do malého a úzkeho priestoru. Na jeho konci sa nachádzali obrovské otvorené vráta a naľavo od nich malý otvor vo výške zhruba dvoch metrov.

Žltočierna noha obutá v natrhnutých kožených topánkach dosadla na moje ruky. Napočítal som do troch a zo všetkých síl tlačil Siena hore. Ten sa neohrabane škriabal úzkym priestorom a ako sme sa dohodli, nechal jednu nohu vystretú, aby som sa o ňu zachytil a dokázal vyliezť. Ešte predtým som však odhodil kus látky za vráta.

Putovali sme asi sto metrov, potom šachta nečakane skončila. Zoskočil som a pristál vedľa Siena. Jediným pohľadom naňho som pochopil. Zostal som stáť a rozjarený som sledoval tú nádheru. Komunikačná miestnosť! Vedel som, že tá odvetrávacia šachta v stene tam nebola len tak. V takú skratku k nášmu cieľu som však ani len nedúfal.

Zatiaľ čo som sa vydal k ovládaciemu panelu, poslal som Siena strážiť dvere. Nemohlo trvať dlhšie než pár minút, kým by na môj lacný trik s kusom látky prišli.

„Daj mi znamenie, ak niečo započuješ,“ hovoril som smerom k zabrakovi.
„Myslím...myslím, že už idú!“ kričal na mňa a netrpezlivo rozhadzoval rukami.
„Zavri dvere! A poď sem!“ prikázal som mu sústrediac sa stále na svoju úlohu.

Po čele mi stekal pot, ktorý sa vpíjal do špinavých kusov látky.
„Mám to!“ víťazoslávne som zvolal do okolia a následne vystrelil dve rany do zariadenia, ktoré vzápätí skratovalo a malé iskry sa rozpŕchli do všetkých kútov miestnosti. Takmer v rovnakom momente sa dvere rozleteli na dve časti. Bzučalo mi v ušiach. Sledoval som, ako sa malé obhorené kúsky vznášali a pomaly dosadali na podlahu. Traja statní gamorreani vstúpili dnu.
„Nestihli sme to! Zlyhali sme!“ obrátil som sa na Siena a začal s ním triasť.
„Čo to robíš?“ vykríkol prekvapený zabrak a snažil sa vymaniť spod môjho zovretia.
Priblížil som sa k nemu na pár centimetrov: „Aspoň sa tvár sklamane! Možno nám to zachráni život.“

„Odhoď tú zbraň!“ zakrochkala obluda a vrhla sekeru, ktorá mi presvišťala popri ľavej ruke.
Okamžite som pustil na zem svoju hračkársku pištoľku, impulzívne zdvihol ruky k hlave a zavrel oči.
„Som mŕtvy alebo ešte žijem?“ pýtal som sa hraným nešťastným hlasom.

Cítil som ako jedna z postáv podišla k Sienovi, ktorý stál vedľa mňa. Odtiahla ho a dosť násilne prehľadala.
„Otoč sa!“ dostal som rozkaz.
Hral som o čas: „Ja sa v hrobe neobraciam!“
Úder do brucha ma však presvedčil, aby som prehliadku zbytočne dlho nenaťahoval.

„Náš pán, Gau Rostoni, by vás chcel vidieť,“ prehovorila tajomná štvrtá postava, ktorá prekročila prah miestnosti.

Kráčali sme zhruba pätnásť minút a prechádzali cez rôzne komory, schodiská a haly, až kým sme sa nedostali k výťahom.

Potešilo ma, že nikoho nezaujímalo, čo sme v miestnosti robili pred ich príchodom. Všeobecné presvedčenie, že zariadenie padlo za obeť mohutnému výbuchu dverí, bolo prekvapivo dostatočne uspokojivé. Napriek tomu som sa nemohol tváriť práve optimisticky. Záchrana mohla doraziť až o niekoľko hodín, zatiaľ čo mi by sme mali byť potravou pre Rostoniho akváriové ryby už za pár minút.

Keďže komplex bol stavaný skôr do dĺžky ako do výšky, netrvala naša cesta výťahom dlho. Výstup z neho však sprevádzal ten najšokujúcejší pohľad tohto dňa. V obrovskej hale s kruhovým pôdorysom sa na zemi nachádzali desiatky mŕtvych či zranených strážcov.

Ohromení sme zostali stáť v priestore výťahu. Všade naokolo šíriaca sa panika vyvolala rozruch, s ktorým nikto nepočítal. Gamorreani neistým krokom vyšli a tasili svoje zbrane. Vleteli do bojovej vravy, v ktorej sa miesili hnedé kabáty s republikovými symbolmi a rôznofarebné brnenia Rostoniho žoldnierov.

Boj mal krátke trvanie. Tých zopár ozbrojených mužov padlo a postavy zahalené v hnedých rovnošatách vyhadzovali svoje čiapky do vzduchu.

Priemerne vysoká mužská postava s bledou tvárou a nakrátko ostrihanými vlasmi smerovala ku mne.
So širokým úsmevom som jej išiel naproti. „To je prvýkrát, čo si skutočne dochvíľny.“
„Trpezlivosť nikdy nebola tvojou silnou stránkou,“ povedal úprimným a pozitívne naladením tónom Ian, „som rád, že ťa opäť vidím. Vyzeráš hrozne.“
„Nie že by ma netešila tvoja úprimnosť, ale... ako si sa sem dostal tak rýchlo?“ pokúsil som sa odvrátiť pozornosť od mojej osoby.
„Po tom, čo naša loď zaznamenala mohutný výbuch na povrchu planéty, ktorý zničil takmer celú infraštruktúru,“ poznamenal Ian s úškrnom na tvári, „ sme túto oblasť pravidelne kontrolovali.“

Jedi sa na mňa pozrel a jemne ma ťahal za rukáv smerom k mužom.
„Povedz mi, Kal, tie obhorené trosky vonku... To je moja loď?“ nadhodil Ian s úsmevom na tvári a chytil ma kamarátsky okolo pliec.

Ani náznak hnevu. Pre toto som Jediov zbožňoval. Zničili ste im loď a oni vás potom ešte aj pochválili.

S Ianom sme si stručne vymenili nadobudnuté informácie. Nebolo ich totižto veľa. Hľadaný zločinec, Gau Rostoni, zmizol. Odletel so svojou loďou nevedno kam. V záznamoch o letovej prevádzke sme sa dopátrali, že jedna z jeho posledných zastávok bola Coruscant. Číslo doku nám aspoň čiastočne odhalilo niektoré základné fakty. Ale to bolo málo.

Cítil som sklamanie. Celá misia sa zdala byť zbytočná. S nepríjemným pocitom v žalúdku som uvažoval, či nám táto stopa vôbec pomôže. Mal som pocit, že len blúdime a nenachádzame žiadne odpovede.

V rohu miestnosti som si všimol Siena, ako sedí vo výklenku a hľadí do steny. Moje kroky smerovali k nemu a Ian ma, s prekríženými rukami za chrbtom, nasledoval.

„Toto je Sien,“ ukázal som na vysileného zabraka, „keby nebolo jeho, neprežil by som.“
Ian si žltú postavičku premeriaval. Podišiel bližšie a úctivým hlbokým poklonom sa Sienovi poďakoval. Na zabrakovej tvári sa rozžiaril široký úsmev, jeho oči však prezrádzali únavu a psychické vyčerpanie.

Konečne som uzrel denné svetlo. Bol práve čas obeda. Žiariace lúče osvetľovali každý kút a zalievali okolitú prírodu energiou, z ktorej som si túžil čosi uchmatnúť. Párkrát som sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu a započúval sa do štebotania drobných poletujúcich vtáčikov a šumeniu vetra, ktorý sa preháňal pomedzi koruny prastarých stromov. Vyšiel som na malý kopček a s rukami roztiahnutými dokorán som túžil objať svet. Nechal som sa unášať ľahkým vánkom, ktorý mi na voľnom priestranstve jemne olizoval chrbát a podlamoval kolená. Kľakol som si a končekmi prstov prechádzal po bohatej tmavozelenej tráve. Mierne som nadvihol hlavu a s túžbou a nadšením v hlase som zvolal: „Konečne! Sloboda!“

Jednu etapu som práve ukončil. Mnohokrát som zablúdil, zišiel z cesty. Obával som sa, že som stratil svoj cieľ. Ako však hovorí jedno staré príslovie: „Niekedy je samotná cesta naším cieľom.“

Uveril som.